Charakteristika regiónu

Kysuce ležia v severozápadnej časti Slovenska, hraničia s Poľskou a Českou republikou. Územie Kysúc sa z väčšej časti rozprestiera v povodí rieky Kysuce. Viac ako polovice územia zaberajú lesy, prevažne ihličnaté.

Dejiny Kysúc možno súvislejšie sledovať až od 13. storočia, odkedy sa na toto teritórium vzťahujú už prvé písomné doklady. Najstarším pramenným dokladom Kysúc je listina Bela IV. z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava, majetok ležiaci pri poľských hraniciach, nazývaný Kysuca. Na začiatku historického obdobia 9. až 12. storočia Kysučania tvorili takmer neosídlenú severnú okrajovú časť Pribinovho kniežatstva, potom Veľkej Moravy a Uhorského kráľovstva.

Cesta popri alebo obďaleč dolného toku Kysuce síce jestvovala ako obťažná horská cesta, no frekventovanejšou sa stala až od 13. storočia.

V 16. storočí zavádzaním valašského spôsobu chovu dobytka, využívajúceho pasienky vo vyšších polohách sa zahustilo osídlenie stredných Kysúc a začali sa osídľovať horné Kysuce, čo sa aj za pomoci kopaničiarskeho osídľovania dokončilo v l7. a v prvej polovici 18. storočia.

Napriek tomu, že už  v 18. storočí sa rozšírilo na Kysuciach pestovanie zemiakov, nezabránilo to vypuknutiu obrovského hladomoru na Kysuciach v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Už vtedy sa obyvatelia Kysúc usilovali zabezpečiť si výživu, okrem stále absolútne prevládajúceho pôdohospodárstva, vrátane drevárstva, drotárstvom a podomovým obchodom. Až do konca feudalizmu patrili Kysučania k najchudobnejším regiónom Slovenska.

Po národnostnej stránke boli Kysuce jednoznačne slovenské, po náboženskej stránke katolícke, hoci už od l. polovice 19. storočia nie zanedbateľnú  zložku tvorili Židia, ktorí boli väčšinou krčmármi a kramármi. Dominantnou aktivitou  obyvateľstva Kysúc bola až do 2. polovice 20. storočia poľnohospodárska výroba. Remeslá sa rozvíjali pomaly a neprekročili rámec domáckej výroby, ktorá si zväčša vyrábala výrobky pre svoju osobnú potrebu alebo na výmenu.

Vznik obce

Rímsky vplyv až do r. 400 n. l..

Rimania robili výpady za hranice so zbraňou v ruke a podmaňovali si vzdelané i nevzdelané národy. V tom období vznikali obchodné cesty, ktoré viedli cez Jablunkovský priesmyk dolinou Kysuce a smerovali ďalej na juh. Dolina Kysuce bola pokrytá pralesmi - hvozdmi. Cesta viedla okolo Kysuce. Po tejto ceste sa dopravovala surovina - jantár, ktorú získavali na brehoch  Baltického mora a spracovávali v juhovýchod. a južnej Európe. Obchodný ruch bol veľký.

O tom píše poľský dejepisec Majevskí v knihe Importy rímske - Vroclav 1949. str. 29. Osídlenie vzniká vo  vyvýšených polohách  nad križovatkami ciest, pri východoch ciest z priesmykových polôh. Veľa vtedajších vyvýšených sídlisk je svedectvom, že bolo veľa nebezpečenstva a obyvatelia sa takto chránili samou prírodou. Prístup do týchto osídlení bol ťažký. Prvý obyvatelia sem prichádzali do lesných pustatín, v ktorých boli odkázaní sami na seba, na vlastné schopnosti. Možno z nich už boli osídlení potomkovia strážcov, ktorí v dobe Veľkomoravskej strážili hranice. Dôkazom toho sú doposiaľ nepreskúmané mohyly v Krásne a v Oščadnici. V jednej mohylke v Krásne sa našiel malý kamenný idol 15,9 cm vysoký. Na ňom je naznačená hlava, trup i nohy. Inú kamennú modlu zo Slovenska nepoznáme. Ďalšia obchodná cesta v stredoveku viedla cez vrchy z Poľska ku rieke Kysuca. Trasa cesty bola: Vreščovka - Drobiška - Drahošanka - Kysuca.

Dodnes  poznať cestu po ktorej sa premávalo na konských vozoch. Snáď najviac pribudlo obyvateľstva r. 1214, keď Strednú Európu rabovali Tatári. Obyvateľstvo pred nimi uteká do hustých hôr hľadať útočište. Vpád Tatárov znamenal ďalekosiahle  následky pre ich  ďalší hospodársky a spoločenský vývin. Ničenie bolo mečom a ohňom. Najväčší vplyv na vývoj jednotlivých usadlostí v tomto prostredí má Žilina. K nej patrilo aj Krásno, ktoré sa v listinách spomína už v r.1325 ako Krásna. Žilinský richtár Ján Petzold najprv Krásno dostal do dedičného nájmu a v r.1361 kráľ Ľudovít Veľký  dáva ho dedičnému žilinskému richtárovi do vlastníctva. V týchto časoch do Krásna patril skoro celý bývalý Čadčiansky okres. Po Lieskovci Krásno bolo poslednou osadou na severe a už v r. 1417 sa rozprestieralo až na hranice štátu.  Medzi iným sa spomína i Yauofa (strom - javor) Ani v tejto listine ani v listinách z r. 1387 a 1325 sa na celých horných Kysuciach výslovne nespomína ani jedna dedina. Zrejme tu vtedy boli iba rozptýlené lazy. Záznamy z mnohých prameňov hovoria, že od r.1364 bol čulý  obchodný ruch na ceste smerom zo Žiliny do Tešína. Koncom 14. st. remeselná výroba a obchod neboli prameňom podnikania žilinských mešťanov, ale mnohí z nich svoje majetky získavali zakladaním nových osád, dedín, čo im umožňovalo obsadzovať úrad richtára, čiže fojta a pre lepšie ovládanie novozaložených osád prenášali zvyklosti svojho materinského mesta. Je veľmi pravdepodobné, že začiatkom 15. storočia vzniká osada Gábor, ktorú pomenoval sám zakladateľ podľa svojho mena.

História obce

Oščadnica patrí medzi najväčšie obec na Kysuciach, pretože z jej ústredia sa domy rozliehajú do niekoľkých dolín i na strmé úbočia Slovenských Beskýd. Leží na ľavom brehu Kysuce. Vinie sa hore dolinou 13 km dlhou okolo potoka Oščadničianky.
Rozloha obce je 59 km2. Má 22 osád.

Vznik  Oščadnice - Podjavorské možno položiť medzi roky 1600-1610. Prinajmenšom sezónne (salaše) sa tu ľudia trvale zdržovali už aspoň okolo roku 1500. Prvá zmienka  o Oščadnici je

v roku 1579, ktorá je písaná  slovensky a to vo forme listu Budatínskeho grófa kňažnej v Tešíne. Druhý zmienka je z roku 1583, je písaná latinsky, ide o spor Mikuláša a Františka Deršiho proti Jánovi Suňugovi kvôli pozemkom. V rukopise Mateja Béla o Trenčianskej stolici, ktorý bol napísaný v roku 1730  je napísaná celá strana o Oščadnici, ale názov Podjavorské už vôbec nespomína. Názov je tu uvedený ako „Oszadnicza vel Osstanicza“ z čoho vyplýva, že už vtedy názov obce bol Oščadnica. Názvy Podjavorské a Oščadnica sa používali paralelne, pričom Podjavorské sa užívalo u budatínskeho panstva, ktorému Oščadncia patrila a názov Oščadnica sa používal na sliezskej strane. Potom názov Oščadnica úplne vytlačil názov Podjavorské, k čomu došlo asi v druhej polovici 17. storočia. Názov Podjavorské  možno azda hodnotiť ako slovenský, názov Oščadnica je skôr poľský. Názov Oščadnica - koreň Oščad naznačuje pôvod zo staršieho tvaru Asked, z ktorého možno odôvodniť aj názov najvyššieho vrchu Ještěd v českom pohorí – Lužické hory. Názov Aska „jaseň“ je germánskeho pôvodu ešte z doby rímskej. V urbáre r. 1658 budatínskeho panstva, Oščadnica patrila medzi väčšie obce budatínskeho panstva, vidieť to aj zo sumárnej výšky urbárskych poplatkov. Mala svoju pílu i mlyn. Obyvateľstvo sa zamestnávalo chovom dobytka a pasením oviec, drevárstvom, strúhaním šindeľa, pestovaním ľanu.

Oščadnický kroj

Podobne ako na celých Kysuciach, aj oščadnický kroj je jednoduchý, takmer bez ozdôb.

Mužský kroj pozostával z typického okrúhleho čierneho klobúka, plátenej košele so širokými rukávmi, bez goliera a vlašských súkenných nohavíc so šnúrkami. Košeľa sa na hrdle viazala úzkou červenou stužkou, v dobe smútku zelenou alebo modrou. Na nohy sa miesto onúc naťahovali valašské kopytá a na ne sa obúvali krpce, pripevnené remienkami. Cez plecia nosili chlapi prehodenú huňu, ktorej zošité rukávy slúžili ako vrecká. V zimnom období sa pod huňu obliekal kožuch z ovčej kože.

Ženský kroj sa skladal z plátenej košele zvanej „rubač“ ,pripevnenej na telo tkanicou (“ramioňčkom“). Na rubač sa obliekal plátený, do bokov siahajúci „vršeň“, čiže „vtkač“ Ramená a paže pokrýval plátený „kabotak“ s rukávmi, pri krku zapnutý špendlíkom. Tkanicami sa na boky upevňovali dve sukne: “spodnik“ (5 m plátna) a „sukňa“ ušitá z 8 m vzorkovanej látky.

Na sviatky si ženy namiesto vrchnej sukne obliekali „fortuch“, skladanú sukňu z domáceho plátna. Sukňu alebo „fortuch“ prekrývala vpredu „zopaska“. Na „kabotak“ sa niekedy obliekal „životak“- živôtik z látky veselých farieb.

Hlavu pokrývala šatka uviazaná „za krky“ alebo „pod krky“. Vydaté ženy nosili biely čepiec s vyšívanou ozdobou, zvanou „plotak“. Aby mal čepiec pekný tvar a dobre držal na hlave, vkladala sa doň „chomalka“ tvrdá vložka zo slamy, obšitej plátnom. Staršie  ženy nosili cez plecia prehodený kus čistého bieleho plátna, ozdobeného na okrajoch a v prostriedku krajkami.

Pred zimou sa ženy chránili veľkou vlnenou šatkou, zvanou ručník (vlniak). Dievčatá si zdobili hrdlá gorálkami navlečenými na nitkách zopnutými sponami (poťorky) Krpce s „kusťonkami“ onucami - nosili už len staršie ženy. Mladšie ich zamenili za obuv továrenskej  či remeselnej výroby.

Osobitnou časťou  odevu bol svadobný kroj. Ten bol u mužov i žien oveľa bohatší, pestrejší  zdobený výšivkami a inými doplnkami.

Občas sa s nim môžeme stretnúť aj dnes. V poslednom čase si niektoré nevesty a ženíchovia v deň svojho sobáša obliekajú na istý čas aj svadobný pôvodný oščadnický kroj.

Ďalšie informácie o oščadnickom kroji nájdete na stránke ÚĽUV-u