Strava tunajších ľudí pozostávala z jednoducho pripravovaných pokrmov, potravinové články poskytovala chudobná úroda doma chovaný statok. Hlavným a najčastejším jedlom boli zemiaky, kapusta a mlieko. Z múčnych pokrmov sa ponúkali „osuchy“ (placka z múky, rozrobenej vodou, pečená na sporáku/) a „pučky“ (kaša z praženej múky, poliatej vodou). Tento názov dostala kaša podľa zvukov „puk-puk“, ktoré vznikali pri varení múky vo vode.
Na oščadnickom jedálnom lístku v tých časoch našli sa aj ďalšie pokrmy. Často sa pripravovali aj zemiakové a múčne halušky, “švalky“, „fuzoky“, „copoky“ a najmä chutné „polesniky“ - placky pripravované z postrúhaných zemiakov a múky, pečené na sporáku, alebo pekáči, omastené maslom. Ku všetkým jedlám sa podávalomlieko, sladké alebo kyslé, tzv. „kyška“.
Na väčších hospodárstvach sa chovali aj 2-3 ošípané na mäso a slaninu. Slanina a mäso sa neúdili, gazdovia ich nasolili do suda „dežky“, v ktorom zostali až kým sa nespotrebovali.
Pri zlom vetraní a konzervovaní však mäso i slanina strácali svoju chuť i kvalitu. Pri stolovaní bolo zvykom jedávať všetky pokrmy spoločne z jednej misy. Jedlá sa nekonzumovali teplé, nechávali sa na okne náležite ochladiť a len potom sa kládli na stôl. Pred jedlom sa rodina spoločne modlila.
Ako každá kysucká dedina, aj Oščadnica má svoje jazykové i národopisné zvláštnosti. Vyvíjajú sa už niekoľko storočí. Oščadnická chalupa - Obydliami Oščadničanov boli drevené chalupy so širokým odkvapom na bočnej strane, kde bol vchod do domu, s tzv. podstienkom s plotmi z haluzi alebo bednením z dosák na zadnej strane a priečelím, kam sa na zimu ukladali zásoby steliva pod statok a kurivo. Vchod sa zatváral masívnymi dverami. V noci sa na ne dávala pevná závora - mohutné brvno, položené vodorovne uprostred cez celú šírku dverí. Ich masívnosť, ako aj malé rozmery okien s krídlami na zasunovanie do stien, mali svoj presný cieľ a účel : bezpečnosť proti zbojníkom.
Strechy chalúp boli pokryté šindľom alebo škridlicou. Stodola a iné hospodárske budovy boli obyčajne pod jednou strechou s obytným staviskom, stáli zväčša na neúrodnej pôde. Vnútro oščadnickej rázovitej chalupy má tri hlavné časti: sieň, izbu a komoru. Do siene sa vstupovalo cez vysoký prah domovými dverami. Bol v nej rebrík na povalu, dvierka do pivnice, „mlynak“ – malý ručný mlynček na mletie obilia na hrubú múky pre domácu spotrebu. Na drevenej dlážke (v niektorých chalupách len na ušliapanej hline) boli rozostavené putne „šafle“ a iné nádoby na vodu, koše so zemiakmi a vo výklenku pod pecou kurín pre sliepky. Zo siene viedli dvere do izby a do komory. Izba bola obytná miestnosť najväčších rozmerov. V rohu izby, pri dverách stál tehlový sporák „šporhaľ“ v ktorom sa kúrilo drevom. Iné palivo sa v tom čase nepoužívalo.
Kachle pozostávali z troch časti: sporák s ohniskom, kachlík a pec. Pec vypĺňala priestor medzi stenou a kachlíkom a slúžila ako miesto odpočinku starcom. Spočiatku sa varilo na nekrytom ohni v peciach, no keďže tento spôsob zväčšoval nebezpečenstvo požiaru, musel každý gazda, podľa úradného nariadenia, postaviť sporák s krytým ohniskom. (so železnými platňami). V protiľahlom rohu kachlí stál masívny stôl z javorového alebo jaseňového dreva. Dve široké a dlhé lavice pri stole tvorili pravý uhol a v zime neraz slúžili aj ako lôžka. Dôležitou súčasťou nábytku boli postele (“ložnice“) a skriňa na drobné kuchynské a domáce nádoby. Väčší riad bol uložený na lavici pri sporáku. Na lavici u lepších gazdov stála aj „mastnica“, v ktorej sa robilo maslo.
Na stenách izby viseli obrazy svätých – horným okrajom opreté o povalu, dolným o kolmú stenu. Do priestoru medzi obrazom a stenou sa ukladali modlitebné knižky, nepostrádateľný kalendár a rôzne spisy. Z povaly visel hák, na ktorom bola upevnená lampa.
Oproti izbovým dverám viedli dvere do komory. Bola to menšia miestnosť, ktorej vnútorné zariadenie pozostávalo z postele, truhly so šatstvom a bielizňou a police na mlieko. Boli tu tiež zásoby kapusty /viacero sudov/ a nádoba s nasolenou slaninou a mäsom. V komore spávala mládež, najmä dievčatá.
Pôvodných zachovalých drevených obydlí v našej obci je už veľmi málo, niektoré z nich prežívajú /čiastočne upravené vďaka tomu, že slúžia na rekreačné účely. Nájdeme ich najmä na vyšnom konci obce a v jednotlivých osadách (Zadedova, Závozy, Vreščovka, Príslop, Hanzlov a pod.) Sú nielen svedkami zašlých čias, nabádajú k skromnosti, prirodzenosti a návratu k prírode.
V minulosti nebola nijaká štátna ani verejná inštitúcia, ktorá by sa účinne starala o zdravie ľudu. Ľudia si pomáhali sami: pri pôrode asistovali „babice“, pri ochoreniach ľudový liečitelia, mastičkári, naprávači zlomenín, bylinkári (Maráky, Šeliga).
Až v roku 1970 vzniklo v Oščadnici prvé zdravotné stredisko, už predtým bol v obci lekár, ktorý však sídlil len v provizórnych podmienkach. Dovtedy ľudia odchádzali za zdravotnou starostlivosťou do Čadce a Žiliny.
Oščadnica má zaujímavú geografickú i dopravnú polohu. Susedí s Poľskom a Českou republikou. Prístup do obce je možný železničnou a cestnou dopravou.
Železničná doprava je viazaná na okresné mesto Čadca, ktoré je významným tranzitným uzlom. Našou obcou železničná trať neprechádza, len na južnej hranici sa nachádza železničná zastávka pre osobné vlaky. Cestné spojenie je tiež významné. Dolnou časťou Oščadnice prechádza veľmi dôležitá cestná komunikácia E 75, ktorá smeruje zo Žiliny do Českej republiky. Na ňu nadväzuje cesta do obce, ktorá sa v obci rozvetvuje, takže je možné dostať sa takmer do všetkých častí obce.