Navigácia

Obsah

História obce

 

Poľnohospodárstvo

Poľnohospodárstvo bolo až do polovice 20. storočia základný zdroj obživy, ktorým sa zaoberala väčšina obyvateľstva v Oščadnici. Do 20. storočia bolo pre Oščadnicu charakteristické ručné obrábanie pôdy, kedy hlavným pracovným nástrojom bola motyka.

Zaostala technológia výroby, nepriaznivé klimatické podmienky, značná svahovitosť terénu  a veľká rozdrobenosť polí boli príčinou, že poľnohospodárska výroba v Oščadnici bola málo rentabilná. Od počiatkov osídlenia sa pestovalo obilie, strukoviny,  v období feudalizmu sa pestovalo proso, pohánka, ikrica /nezušľachtená odroda žita/, jačmeň, ovos, zelenina (kapusta, kvaky a iné), ďatelina, od konca 18. storočia aj zemiaky, ktoré sa už v 19. storočí  stali najvýznamnejšou plodinou. V 20. storočí sa pestovali zemiaky, obilniny /ovos, pšenica, raž, jačmeň/, viacročné krmoviny, v menšej miere aj ďalšie plodiny. Dôležitú úlohu už od začiatkov osídlenia zohrával chov hospodárskych zvierat a hydiny.
Od polovice l6. storočia do polovice 20. storočia bol v Oščadnici dôležitý salašnícky chov oviec.

 

Hospodárstvo - Priemysel

Pre našu obec je najcharakteristickejší drevársky priemysel. V roku 1862 celé bývalé  panstvo prenajal a roku 1868 od Esterházyovcov odkúpil veľkopodnikateľ s drevom barón Leopold Popper, ktorý v Čadci zriadil lesný úrad sústredený na  exploatovanie lesného bohatstva okolia Čadce. Čadca sa stala strediskom obchodu s drevom pre celé horné Kysuce. Od roku 1873 keď tu L. Popper založil parnú pílu sa tu rozmohol aj  drevársky priemysel. V Oščadnici  vytvoril veľkosklad dreva, ktoré v roku 1875 tvorilo takmer 93 % vyvezeného tovaru zo železničnej stanice v Čadci.

Išlo výlučne o guľatinu piliarske polo-výrobky, ktoré sa na ďalšie spracovanie vyvážali za hranice regiónu. Po smrti baróna L. Poppera v.r.1886 majetok zdedil jeho syn Armín, ktorý ho z väčšej časti rozpredal nemeckým podnikateľom.
V roku 1916 z iniciatívy Hornouhorskej účastinnej spoločnosti vzniká v Oščadnici Drevársky podnik s parnou pílou. Viedenská akciová spoločnosť pre mlynský a drevársky priemysel vybudovala lesnú železnicu z Oščadnice do doliny Chmúra v Novej Bystrici (1915-1918), ktorá mala svoje odbočky. V roku 1928 došlo k prepojeniu na Oravu, čím vznikla kysucko-oravská lesná železnica.
V roku 1919 odkúpila tieto lesy od nemeckého podnikateľa Akciová spoločnosť pre zúžitkovanie dreva v Čadci, od ktorej ju v exekučnej dražbe dňa 30.9.1936 odkúpila firma  ZELEHOS - Zemědělsko lesnícka a hospodárska účastinná spoločnosť v Oščadnici.
Dňa 10.1.1947 prešiel majetok firmy ZELEHOS do vlastníctva Československého štátu. Hospodársky celok Oščadnica, majiteľom ktorého sa od firmy ZELEHOS uvedeným spôsobom stala ČSR, mal počiatkom roku 1950 rozlohu 3972,52 ha. Podľa skutočných plôch tu boli zastúpené nasledovné dreviny: ihličnany 93,7 % listnáče 6,28 %.
Z dobových materiálov vyplýva, že les v hospodárskom celku Oščadnica má účel výnosový, obnova ktorého sa v minulosti prevádzala spravidla umelo (siatbou).

 

Kompa

„Vandrovalo devče od potočka k rece,
prevez prevozníčku modrooké dievče.
Ja ťa neprevezem, pokaľmi  nesľúbiš
hubičku,lebo dve, bo sa mi veľmi ľúbiš.“

Takúto pesničku spievali mládenci rukujúci na vojnu prevozníkovi, ktorý ich prevážal cez Kysucu na kompe k železničnej zastávke v Oščadnici. Kompa premávala v Oščadnici od roku 1938 do roku 1944 a prevozníkom na nej bol pán Juraj Kucharčík .

Ako sa k tejto práci dostal? V tom čase, v 30-tych rokoch som bol veľmi chudobný vari najchudobnejší v centre dediny, všetci to o mne vedeli. Bývali sme so ženou Ankou v drevenom domci povyše kostola, ktorý sme si postavili s bratom. Bola chudoba, nezamestnanosť, všetko bolo na lístky. Robil som poslíčka na obecnom úrade, očkoval som sliepky, pomáhal, kde bolo treba. No chcel som pre svoju rodinu zabezpečiť lepší život, postaviť si vlastný dom. V tridsiatom ôsmom  prišla veľká voda, prietrž mračien, zobralo drevenú lávku cez Kysucu a ľudia sa nemali ako dostať na železnicu k vlaku. Navrhli mi, aby som prevážal ľudí na kompe, lebo peňazí na novú lavicu neboli.
Pomohol mi vtedy aj notár Bernát, pán kanonik Krautman. Obec ma však neplatila, čo som zarobil na kompe od ľudí z toho som žil. A ja som si dal záväzok, za týždeň ani poldeci som nevypil.
Kompu sme stavali s rezbárskym majstrom Cyrilom Vojtušom. Bola zo smrekového dreva. Vravel, že bude dobrá, no keď sme ju spustili na Kysucu, nestačili sme z nej čerpať vodu. Potom som si ju ja sám dal dohromady, a tak som ju urobil, že som ja do nej musel naberať vodu, aby nepopraskala. Aj asfaltom som ju ponatieral. Neraz som ju musel zreparovať, bolo to najmä na jar, keď sa ľady topili, alebo po veľkých búrkach.
Raz mi ju voda odniesla až do Krásna, aj mólo zničilo i drevenú búdu, v ktorej som na drevenom lôžku prespával na železnej piecke si varil čaj.
Taxa na jednu osobu bola 50 halierov, neskôr som ju zvýšil na korunu. Naraz som mohol previezť aj 15-18 ľudí. Priemerne denne som zarobil 60 korún, vtedy som bol spokojný, no boli aj slabšie dni. Niektorí ľudia nemali čím zaplatiť, vozil som na úver. Pekár z Kysuckého Nového Mesta , ktorý zásoboval predajňu v dedine, mi namiesto koruny dával 5 rohlíkov, alebo štvrtku chleba. Robotníci z Píly mi platili 5-10 korún deň výplaty. Jeden muž, čo odchádzal na vojnu mi sľuboval, že zaplatí, keď sa  bude vracať z frontu .Za dovoz filmov pre kino v spoločenskom dome dostával som
polievku. Často som vozieval ľudí z Bystrickej doliny, chodievali vlakom do Čadce, ale aj ľudí z Horelice. Autobusy ešte vredy nepremávali, ne spomínam si, že v dedine jeden súkromník občas vozil ľudí autobusom. Rád som vozil aj pána Pika z Pily. Prišiel aj so sekretárkou, zaplatil 50 korún a vozili sa aj hodinu.
Premával som vo dne v noci, vlaky vtedy nechodili presne podľa poriadku, ľudia čakávali na vlak aj adlhšiu dobu. Denne som prevážal poštára Štefan Bátorka, ktorý podával poštu vlakom smerom do Bohumína a do Košíc. Vozieval ho z centra furman Trúchly a spolu s ním chodievala za mnou dcérka Štefka, nosievala mi obed. Občas so mnou aj kompu ťahala. Ja so si chodieval domov oddýchnuť len raz za tri dni, na bycikli, s furmanom alebo pešo. Doma som bol aj cez zimu, ľady na Kysuci trvali aj dva mesiace.
Len keď sa oteplilo a bol odmäk, chodieval som ku kompe pozrieť, či ju nepoškodilo. Kysuca bola vtedy plytšia a bolo v nej veľmi veľa rýb. Celé húfy plávali za kompou, najmä keď im robotníci, čo som ich prevážal, hádzali do vody omrvinky. V noci sme spolu s kamarátmi odpojili kompu z lana, plavili sa na nej ako na loďke a chytali sme ryby. Ja som ich často chytával aj blízko pri brehu do košíka, čo som si uplietol z vŕbového prútia. Bolo tu najmä množstvo jalcov, chytal som ich na hlaváče nastoknuté na prúte. Boli to pekné roky, bol som veľmi mladý a zdravý, táto práca ma veľmi bavila, bol som stále medzi ľuďmi. Ľudia boli lepší ako dnes. Aj príroda. „Na prevoze“, tak sa to miesto
vtedy volalo, bola pekná. Lúky a na nich dobytok.. Celý ten život tam bol veľmi pekný, taký romantický. Dodnes mám naň pekné spomienky.
Pán Kucharčík prevážal ľudí cez Kysucu 6 rokov, pol prvými i posledným oščadnickým prievozníkom – námorníkom. V roku 1944 dala obec postaviť cez Kysucu asi 50 m povyše ako premávala kompa, drevený „hojdací“ most . Nový most, po ktorom chodíme dnes, je pevný a zdá sa, že ešte dlho vydrží. Koryto Kysuce sa po polstoročí síce prehĺbilo, no voda v ňom nie je ani zďaleka taká čistá ako v tridsiatom ôsmom roku.

 

Obec v súčasnosti

OščadnicaObec Oščadnica patrí medzi najvýznamnejšie centrá letnej i zimnej turistiky na Slovensku. Tvorí malebný územný celok s charakteristickými prvkami valašského a kopaničiarskeho osídlenia. Chotáre, zárubky, šacúnky či pľace si zachovali svoje neopakovateľné čaro dodnes.

Z dávnej minulosti zostalo nemálo objektov pôvodnej ľudovej architektúry, nezmenila sa ani príslovečná pohostinnosť obyvateľov žijúcich pod masívom Veľkej Rače (1236 m n. m.) - najvyšším vrchom regiónu Kysúc.

V letnom období tu nájdete širokú ponuku možností pre aktívny oddych a relaxáciu. Výborne značené lesné cesty a chodníky vhodné na pešiu turistiku i cykloturistiku umožňujú výber ľahkých ale aj náročnejších trás. Potulky čistou prírodou, pri ktorej sa priam samé do rúk núkajú huby, čučoriedky, jahody, maliny, černice, hlboké lesy s množstvom zveri, horské bystriny a studničky, spev vtákov nad rozkvitnutými lúkami….ticho a pokoj akoby človeka navádzal k návratu k sebe samému.
Jedným z najzaujímavejších miest obce je Kalvária s kamenným kostolom, týčiaca sa nad centrom obce, ktorú každoročne v auguste navštevujú stovky pútnikov.