Kysuce ležia v severozápadnej časti Slovenska, hraničia s Poľskou a Českou republikou. Územie Kysúc sa z väčšej časti rozprestiera v povodí rieky Kysuce. Viac ako polovice územia zaberajú lesy, prevažne ihličnaté.

 Dejiny Kysúc možno súvislejšie sledovať až od 13. storočia, odkedy sa na toto teritórium vzťahujú už prvé písomné doklady. Najstarším pramenným dokladom Kysúc je listina Bela IV. z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava, majetok ležiaci pri poľských hraniciach, nazývaný Kysuca. Na začiatku historického obdobia 9. až 12. storočia Kysučania tvorili takmer neosídlenú severnú okrajovú časť Pribinovho kniežatstva, potom Veľkej Moravy a Uhorského kráľovstva.
Cesta popri alebo obďaleč dolného toku Kysuce síce jestvovala ako obťažná horská cesta, no frekventovanejšou sa stala až od 13. storočia.
   V 16. storočí zavádzaním valašského spôsobu chovu dobytka, využívajúceho pasienky vo vyšších polohách sa zahustilo osídlenie stredných Kysúc a začali sa osídľovať horné Kysuce, čo sa aj za pomoci kopaničiarskeho osídľovania dokončilo v l7. a v prvej polovici 18. storočia. Napriek tomu, že už  v 18. storočí sa rozšírilo na Kysuciach pestovanie zemiakov, nezabránilo to vypuknutiu obrovského hladomoru na Kysuciach v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Už vtedy sa obyvatelia Kysúc usilovali zabezpečiť si výživu, okrem stále absolútne prevládajúceho pôdohospodárstva, vrátane drevárstva, drotárstvom a podomovým obchodom. Až do konca feudalizmu patrili Kysučania k najchudobnejším regiónom Slovenska.
    Po národnostnej stránke boli Kysuce jednoznačne slovenské, po náboženskej stránke katolícke, hoci už od l. polovice 19. storočia nie zanedbateľnú  zložku tvorili Židia, ktorí boli väčšinou krčmármi a kramármi. Dominantnou aktivitou  obyvateľstva Kysúc bola až do 2. polovice 20. storočia poľnohospodárska výroba. Remeslá sa rozvíjali pomaly a neprekročili rámec domáckej výroby, ktorá si zväčša vyrábala výrobky pre svoju osobnú potrebu alebo na výmenu.